Daniel Libeskind: rozlomenie pôdy a základné kamene

Vydavateľstvo VUTIUM Vysokej školy technickej v Brne vydalo minulý rok knihu súčasného amerického architekta poľského pôvodu Daniela Libeskinda (*1946). Tento experimentátor nie je v Českej republike všeobecne známy ani vyhľadávaný. Národní ani nadnárodní investori tu jeho projekty nerealizujú (ako tie od Gehryho či Nouvela), ani sa nestal vítaným partnerom miestnych odborníkov na architektúru (ako niektorí súčasní klasici a novomodernisti). Otázkou je, ako moravský vydavateľ tomuto prostrediu sprostredkúva text architekta, ktorého dielo tu zainteresovaní interpretujú iba ako dekonštruktivistickú architektúru a väčšina laikov ho tu pozná iba ako autora nerealizovaného víťazného návrhu na obnovu Svetového obchodného centra v New Yorku a projektu nepostaveného Dalího múzea na nábreží Vltavy.

Brnianske univerzitné vydavateľstvo v takomto prostredí a v tomto čase siahlo, paradoxne, po Libeskindovej popularizačnej a komerčne hádam najúspešnejšej knihe. Uprednostnilo ju pred autorovými odbornými a kritickými titulmi: albumami experimentálnych kresieb a textov, štúdiami a knihami opakovane vydávanými európskymi a americkými výskumnými inštitútmi a univerzitami. Hoci od akademického vydavateľa by sme mohli zrejme čakať aj kritické vydania nekomerčných titulov súčasných architektov. Kým americká edícia viazaná v doskách či vydaná ako paperback na recyklovanom papieri s obrazovou prílohou knihu sprístupňuje širokej verejnosti (a dostanete ju dnes zlacnenú temer v každom kníhkupeckom či galerijnom výpredaji), česká „akademizovaná“ verzia týchto „René mládenca príhod a skúseností“ predstavuje veľkoformátové, temer výpravné vydanie na kriedovom papieri, obetujúc pritom skice a diagramy k projektu Svetového obchodného centra, ktoré by dokumentovali autorov spôsob tvorby. Toto vydanie tak najmä podčiarkuje zľahka oslavné, miestami až patetické ladenie Libeskindovho mierne zjednodušujúceho, hoci nepochybne strhujúco, vtipne a miestami i sebaiironicky vyrozprávaného príbehu o vlastnom živote, o architektúre a jej dejinách. Tohto „cestopisu“ o podnetne kontroverzných cestách citlivého a vzdelaného, hudobne a výtvarne nadaného nomáda, ktorý s nezmieriteľnou túžbou tvoriť putuje za experimentujúcou architektúrou dlhšie a ďalej, než by vyžadovalo 5 minút slávy na americkom kontinente. Veď podľa Libeskinda: „Jsou-li [budovy] správně navrženy, pak ty zdánlivě tvrdé a neživé stavby mají schopnost zářit a moc léčit.“

V tomto vydaní, kde chýba úvod či doslov vydavateľa, sa navyše zmenil i názov knihy. Z kontroverzného Prekonania zemského povrchu/Rozlomenia pôdy. Dobrodružstiev života a architektúry (Breaking Ground. Adventures in Life and Architecture), spôsobujúceho zjavné prekladateľské ťažkosti, sa stali Základní kameny života i architektury. Tak ustanovujúca a jednoznačná Libeskindova kniha zasa nie je. Ani spôsob a význam autorovho ambivalentného rozprávania. Také je však zrejme myslenie vydavateľa, ktorý sa s Libeskindovým komplexným uvažovaním zjavne do veľkej miery minul. Čitateľ inak kvalitného a veľmi plynulého prekladu z angličtiny okrem toho nemá šancu rozlišovať medzi Libeskindovým dosť individuálnym a nesystematizovaným používaním trojice slov zbavený, „vybydlený“ (void: void of memory – zbavený pamäte, kde nie sme v pamäti „doma“), prázdny ale obývateľný (empty) a prázdnota, ničota, neobývateľnosť (emptiness). Mnohé bez rozdielu je v tomto preklade prázdnota, čo je otriasajúcejšie ako posuny samotného názvu. Menia sa tým významy textu, nezodpovedajú autorovmu uvažovaniu a jeho projektom. Škoda premárnenej kritickej príležitosti na stretnutie s jedným z najpodnetnejších súčasných architektov. A pritom príležitosti takej sľubnej, ktorá i tak rozbíja aspoň niektoré klišé tradované o tomto autorovi v tomto prostredí. A tvorí ďalšie klišé.