Zázračné diéty a dlhovekosť

Cieľom týchto úvah nie je odhovárať ľudí, ktorým sa podarilo zlepšiť svoj zdravotný stav určitou diétou, aby takejto diéte prestali veriť. Viera v špeciálnu stravu, v liek alebo v iný, netradičný liečebný postup dokáže urobiť divy s naším imunitným systémom, ako aj s naším metabolizmom. Podobný účinok, pre ktorý sa v odbornej literatúre používa názov „placebový“, môže mať i hlboké náboženské zanietenie či neohraničená viera vo svojho lekára. „Lekár, ktorý nemá na svojich pacientov placebový efekt, by sa mal stať patológom alebo anesteziológom.“ ¹⁾ Podstata placebového efektu nie je dodnes prebádaná, ale čoraz viac odborníkov sa prikláňa k názoru, že stav ľudskej duše môže ovplyvniť vznik a priebeh väčšiny chorôb. Vedela to už biblia: „Vstaň, tvoja viera ťa uzdravila.“

Tento článok je určený skôr ľuďom skeptickým a vedychtivým, ktorí sa snažia zorientovať v záplave populárnych brožúriek, propagujúcich „revolučne novú“, zaručene účinnú výživu, ktorá vylieči rakovinu rôznych orgánov, psoriázu, choroby srdca atď. Je až zábavné sledovať, aký obrovský počet ľudí sa vyzná vo vede o výžive. O polovodičoch, astrofyzike, kybernetike či geológii si trúfnu písať len odborníci, ale do riešenia otázok správnej výživy sa s obľubou púšťajú herci, novinári, športovci, speváci i prognostici, ba občas i ľudia s iba základným vzdelaním. Samozrejme, ani vysokoškolský titul nie je zárukou, že autor nebude hlásať bludy.

Niet pochýb o tom, že výživa môže ovplyvniť kvalitu i dĺžku ľudského života. Vzťah medzi zložením stravy a dĺžkou života však nie je jednoduchý, na zdravotný stav i na dĺžku života vplývajú takisto genetické dispozície, kvalita životného prostredia, organizácia spoločnosti, životný štýl a mnohé ďalšie faktory. Napriek tomu sa stále objavujú nové či staronové módne trendy, presviedčajúce dôverčivých, že určitá špeciálna diéta im zabezpečí dlhovekosť, zbaví ich hrozby väčšiny chorôb alebo dokonca vylieči celý rad ťažkých ochorení vrátane rakoviny. Článočky či knižky vydávané vlastným nákladom, ktoré sa takto vyhli oponentúre odborníkov, uvádzajú desiatky individuálnych prípadov zázračného vyliečenia rakoviny a iných ťažkých ochorení. Tieto správy majú dva nedostatky: nie sú overiteľné a chýba im štatistické porovnanie s kontrolnou skupinou. „Najlepším spôsobom, ako zlepšiť výsledky akejkoľvek liečby, je vynechať kontroly. Má z toho prospech lekár, má z toho prospech pacient, iba veda dostane na frak.“ ¹⁾

Zanietení, ale bohužiaľ často málo vzdelaní hlásatelia jedinej správnej výživy tvrdia, že prevažná väčšina ochorení, ako sú choroby srdca a ciev, rakovina, cukrovka a mnohé ďalšie, vzniká v dôsledku neprirodzenej, pre človeka nevhodnej stravy. Na Slovensku vyšla kniha, v ktorej sa nachádzajú takéto perličky: „vylúčením potravín živočíšneho pôvodu zo stravy človeka môžeme nielen predchádzať rakovine, ale aj liečiť zhubné nádory“, „enzýmy a vitamíny sú viazané na prchavé oleje, ktoré sa veľmi rýchlo vyparia zo skladovanej múky“, „potraviny s nadbytkom škrobu sú prinajmenej tak škodlivé ako mäso – do tejto kategórie patrí aj chlieb“, „najlepšou náhradou materského mlieka sú surové ovocie a zeleninové šťavy“, „vláknina je uhľovodík“, „kvasenie – fermentácia je zdraviu škodlivý proces“ (a preto je škodlivá aj kyslá kapusta), „angína je prejavom intoxikácie organizmu z neprirodzenej, prevažne mliečnej stravy“, „astma – záduch je alergické ochorenie, ktorého príčinou je predovšetkým kravské mlieko a mliečne produkty“, „leukémiu vyvoláva potravina živočíšneho pôvodu“ a mnoho ďalších tvrdení, za ktoré by vyletel zo skúšky medik či chemik v prvom ročníku. Trápne je, že autorom knihy je lekár a čelný predstaviteľ tzv. Fóra zdravej výživy na Slovensku. ²⁾

Hlásatelia „nových“ smerov vo výžive si s obľubou zvolia určitý potravinový článok, ktorý sa stane nepriateľom číslo jeden, pretože údajne zapríčiňuje väčšinu trápení. Raz je stredobodom útoku mäso teplokrvných živočíchov, inokedy cukor, vajíčka či kravské mlieko, zemiaky alebo dokonca všetky tepelne upravované potraviny, vrátane chleba. Aj pre vzdelaného laika je ťažké orientovať sa v týchto vzájomne si protirečiacich smeroch. Rozoberme niekoľko hlavných staronových smerov alternatívnej výživy z hľadiska možných výhod či nevýhod stravy určitého typu.

Zloženie vegetariánskej stravy sa pri rôznych vegetariánskych smeroch veľmi líši. Prísni vegetariáni, ktorí vylučujú všetky potraviny živočíšneho pôvodu vrátane mliečnych výrobkov, sa nazývajú vegani a tejto čisto rastlinnej potrave bude venovaná ďalšia kapitola. Väčšina vegetariánov však konzumuje aj mliečne výrobky (laktovegetariáni), prípadne aj vajíčka (ovolaktovegetariáni). V USA a v západnej Európe sa však k vegetariánom často hlásia i ľudia, ktorí si rastlinnú potravu spestrujú 2 až 3krát týždenne rybami či hydinou. Vegetariáni sa snažia aj o celkové zlepšenie životného štýlu, odmietajú fajčenie, vysokú spotrebu alkoholických nápojov, kladú dôraz na pravidelnú telesnú aktivitu a na celkové zvýšenie starostlivosti o vlastné zdravie. Neprekvapuje preto, že viaceré štatisticky dobre spracované štúdie dokazujú, že vegetariáni žijú dlhšie ako bežná populácia najmä preto, lebo majú zreteľne nižší výskyt kardiovaskulárnych ochorení. Vo vegetariánskej strave sa totiž nachádza viac vitamínu C a ďalších antioxidačne účinných látok, napr. flavonoidov a karoténov, pektínu a ďalších zložiek nestráviteľnej vlákniny, viac vitamínu E a nenasýtených mastných kyselín. Vegetariánska výživa naopak obsahuje podstatne menej nasýtených mastných kyselín a cholesterolu. Vďaka tomu majú vegetariáni v krvi nižšiu hladinu cholesterolu a v menšej miere ich ohrozuje vysoký krvný tlak. Vegetariáni sú tiež v menšej miere ohrození cukrovkou, najmä diabetom II. typu, pretože bývajú štíhlejší a ich strava je bohatá na nestráviteľnú vlákninu z obilnín, strukovín, zeleniny a ovocia. Taktiež hrozba niektorých druhov nádorových ochorení je u vegetariánov menšia. Hlavný dôvod asi spočíva v odmietaní cigariet a destilátov, ale pozitívnu úlohu tu hrajú aj niektoré antikancerogénne látky, nachádzajúce sa v zelenine a ovocí. Z hľadiska zastúpenia jednotlivých výživových faktorov je laktovegetariánska výživa kompletná a dospelí ľudia ju môžu konzumovať celoživotne bez rizika ohrozenia. Medzi odborníkmi však dodnes nie je vyriešená otázka, či je dostatočná i pre rýchlo rastúci detský organizmus, pretože obsahuje menej dobre využiteľného železa ako zmiešaná strava.

Každé zúženie spektra používaných potravín zvyšuje riziko nedostatku určitého nepostrádateľného výživového faktora. Treba jasne odpovedať na otázku, či napriek nesporným výhodám neprináša vegetariánsky spôsob života aj určité riziká, ak sa zo stravy úplne vylúčia potraviny živočíšneho pôvodu, napríklad mliečne výrobky a ryby. Pri jednostrannej čisto rastlinnej výžive sa môže prejaviť nedostatok niektorých faktorov, najmä vitamínov B₁₂ a D, ďalej železa, vápnika a selénu. Vitamín B₁₂ (kobalamín) sa vyskytuje výlučne v potravinách živočíšneho pôvodu. Baktérie osídlujúce ľudské hrubé črevo síce produkujú tento vitamín, ale cez stenu hrubého čreva sa vitamín B₁₂ nemôže resorbovať. Jediným jeho zdrojom môžu byť mikroorganizmy usídlené v dolnej časti tenkého čreva. Ak sa zloženie črevnej mikroflóry naruší, tento zdroj kobalamínu odpadá a vzniká nebezpečie zhubnej chudokrvnosti z nedostatku vitamínu B₁₂. Laktovegetariáni sú však kobalamínom dobre zásobení, pretože mlieko a kysnuté mliečne výrobky sú bohatým zdrojom tohto vitamínu.

U veganov je zvýšené riziko vzniku chudokrvnosti zapríčinenej nedostatkom železa. Železo sa totiž využíva oveľa horšie z rastlinných než zo živočíšnych potravín. Ak sa však v strave nachádza dostatok listovej zeleniny, je riziko deficitu železa menšie. Čisto rastlinná strava obsahuje aj málo vápnika a naviac látky, ktoré využiteľnosť vápnika zhoršujú (kyselinu šťavelovú, fytáty, vlákninu). Výlučne rastlinná potrava neobsahuje ani vitamín D. Tento vitamín vzniká v pokožke pod vplyvom ultrafialového žiarenia, ale v zimnom období je jeho tvorba nedostatočná. Špecialisti poukazujú aj na ďalšie hrozby veganskej stravy, napr. na nedostatok osobitnej skupiny mastných kyselín (tzv. n-3 polynenasýtené mastné kyseliny, dôležité pre výstavbu membrán v centrálnom nervovom systéme), na nedostatok taurínu a v strednej Európe špecificky na nedostatok selénu, pokiaľ vegani nekonzumujú sójové výrobky dovážané zo zahraničia. Prísnym veganským režimom sú najviac ohrozené deti. Čisto rastlinná potrava má vysoký obsah vody a nestráviteľnej vlákniny a naopak veľmi nízky obsah energie. Objem detského žalúdka je malý, a preto deti veganov ohrozuje nedostatočný príjem energie, niektorých nepostrádateľných aminokyselín a mastných kyselín, vitamínov B₁₂ a D, niektorých minerálov a mikroelementov. Deti prísnych veganov pomalšie rastú. Odborné lekárske časopisy popisujú u detí živených čisto rastlinnou stravou prípady ťažkej podvýživy, krivice spôsobenej deficitom vitamínu D a chudokrvnosti vznikajúcej kombinovaným nedostatkom železa a vitamínu B₁₂.

Základnú ideu takéhoto neobvyklého spôsobu stravovania vyslovili viacerí autori (vrátane niekoľkých lekárov), podľa ktorých sa treba vrátiť k „prirodzenej“ potrave praľudí, ktorú naši predkovia konzumovali milióny rokov a ktorá súčasníkom zaistí dlhovekosť. Je pozoruhodné, že im súčasne uniklo, že stredná dĺžka života praľudí sa pohybovala okolo 20–30 rokov. Podľa týchto autorov človek vraj pôvodne nebol ani tvor mäsožravý (karnivor), ani všežravý (omnivor), ale frugivor – živil sa výlučne tepelne neupravenými plodmi rastlín. Za vzor sa kladie výživa ľudoopov, i keď dnes už vieme, akými krutými lovcami menších opíc vedia byť šimpanzi, ktorí sa občas v túžbe po mäse stávajú dokonca kanibalmi. Ďalšie „ideové obohatenie“ koncepcie výlučne surovej stravy podal môj menovec, E. Günter ²⁾ : „Každý živý tvor sa rodí s určitou zásobou enzýmov. Organizmus si z nich vyberie dávku enzýmov, potrebnú na udržanie životných pochodov. Žijeme len dovtedy, pokiaľ naša zásoba enzýmov vystačí. Aby sa celkom nevyčerpala, musíme ich organizmu sústavne dodávať potravou.“ Takáto pseudovedecká argumentácia je úplne scestná, pretože popiera základné poznatky biológie, ktoré by mal ovládať každý maturant. Jedným z princípov života je trvalá obnova buniek, vrátane všetkých biokatalyzátorov (enzýmov), ktoré si telo neustále vytvára zo základných stavebných kameňov (aminokyselín) podľa stále sa meniacich potrieb organizmu.

Hlásatelia prírodnej „prastravy“ pokladajú za vhodné konzumovať iba mleté obilie, morské riasy, fazuľové struky, zeleninu, orechy a čerstvé ovocie. Sú nielen proti konzumu mäsa vrátane rýb, mlieka, vajíčok, syrov, jogurtov a tvarohu, ale dokonca aj chleba a iných cestovín, kyslej kapusty, marmelády, kompótov, kakaa, sirupov a ovocných štiav s výnimkou šťavy z citrónov. Takéto až nenormálne zúženie spektra potravín je už spojené so značným rizikom deficitu mnohých biologicky nevyhnutných živín. Navyše konzum surovej potravy znamená aj zvýšené hygienické riziko. Našťastie je málo pravdepodobné, že si takáto potrava získa obľubu u nášho obyvateľstva.

Kritika prírodnej „prastravy“ neznamená popieranie významu surovej zeleniny a ovocia. Surová zelenina a ovocie zrejme obsahuje celý rad biologicky cenných látok, z ktorých mnohé ešte ani dobre nepoznáme a ktoré bývajú citlivé voči zvýšenej teplote a kyslíku (dobrým príkladom je vitamín C). Ak sa do jedálneho lístka zaradia dni čisto surovej rastlinnej potravy, môže to byť pre zdravie užitočné, takisto ako je užitočná občasná hladovka.

Učenie o makrobiotike (v gréčtine makro- znamená veľký či dlhý a bios znamená život) vychádza z mystickej staročínskej duálnej koncepcie sveta, ktorý je riadený prasilami jin a jang. I keď si nemyslím, že moderný svet zachráni čistá racionalita, a v poznaní úplne iste má dôležitú úlohu intuícia, nie som schopný koncepciu jin-jang pochopiť. Uvediem citáty z knižky nadšenej českej propagátorky makrobiotiky, aby si súdny čitateľ sám vytvoril obraz: „Jin a jang sú dva póly vo svete javov. Vznikajú, keď konečná expanzia nekonečného vesmíru dosiahne geometrický bod, ktorý ju polarizuje. Nič nie je celkom jin ani celkom jang, ani keď je to jav veľmi jednoduchý. Veľké jin priťahuje malé jin. Veľké jang priťahuje malé jang. Jin odpudzuje jin a jang odpudzuje jang. V extrémoch, čase a priestore, extrémne jin prechádza v jang a práve tak extrémne jang prechádza v jin“ ³⁾ . Ako návod na stravovanie je to trochu abstraktné, preto ešte citát z inej časti tejto knižky: „Pozitívne pôsobenie na ľudský organizmus majú celozrnné obilniny, zelenina, strukoviny, morské riasy a niektoré semená. Všetky ostatné potraviny spôsobujú disharmóniu a sú základom niektorej choroby či poruchy, ktorá príde skôr či neskôr.“ Zemiaky, ktoré zachránili celé oblasti Európy pred hladomorom a skorbutom, autorka knihy neuznáva. Jej argumentácia je pôvabná: „Makrobiotika odporúča: zásadne vynechať zemiaky! Prečo? Majú vysoký obsah vody. Z vody sa nedá postaviť pevné a odolné telo.“

Za zakladateľa makrobiotiky sa pokladá Japonec G. Oshawa, ktorý rozdelil makrobiotickú stravu do celej rady stupňov, označovaných od mínus 3 do plus 7. Čím vyšší stupeň, tým menej živočíšnych produktov, šalátov a zeleniny a tým viac obilnín. Podľa Oshawu je najpriaznivejší posledný, siedmy stupeň, ktorý znamená výlučný konzum celozrnných produktov a ktorý vraj je „spoľahlivým liečebným postupom na všetky choroby vrátane zhubných nádorov“. Pokiaľ by sa našiel dobrovoľník a nebolo to proti základom lekárskej etiky, bolo by možné ľahko dokázať, že tento siedmy stupeň je najjednoduchšou metódou na vyvolanie experimentálneho skorbutu (akútneho nedostatku vitamínu C), ktorý by pri dôslednom dodržiavaní stupňa sedem skončil smrťou. Tu však už prestáva humor, pretože viem o prípade slovenskej študentky, ktorá si dôslednou makrobiotickou diétou skutočne vyvolala avitaminózu C. Mimochodom, autor učenia o dlhovekosti G. Oshawa sa dožil 73 rokov, čo na japonské pomery nie je žiadna sláva.

Aby som však bol spravodlivý, existujú u nás aj menej extrémistickí a tolerantnejší makrobiotici, ktorí doporučujú aj prijateľnejšie formy stravovania: uprednostňujú obilniny, doplňované polievkami, strukovinami, varenou a kvasenou zeleninou a niekedy aj mäsom malých zvierat. Zásadne odmietajú mlieko a mliečne výrobky, ovocie, cukor a soľ. Z hľadiska prevencie obličkových ochorení je nesympatická ich požiadavka maximálne obmedzovať prívod tekutín. Okrem toho je možné, že makrobiotická strava s vysokým obsahom plnozrnných obilnín bude obsahovať zvýšené množstvo toxických kovov, napr. kadmia a olova. Tieto kovy totiž hromadí obilné zrno vo svojom obale.

Cieľom vedy o výžive nie je diktovať presný spôsob stravovania, jej povinnosťou je však napomáhať, aby ľudská potrava obsahovala v optimálnom množstve a pomere všetky nepostrádateľné faktory a naopak, aby neobsahovala nadbytok rizikových faktorov. Zo zdravotného hľadiska nemožno nič namietať voči pestrej laktoovovegetariánskej strave, ale takisto nemožno tvrdiť, že vyvážená zmiešaná strava je škodlivá.

Medzinárodná skupina odborníkov na vyžiadanie FAO (Organizácia pre potraviny a poľnohospodárstvo pri OSN) zostavila niekoľko bodov, ktoré na základe súčasných poznatkov vedy o výžive hodnotia problém optimálnej výživy nasledovne:

• Ľudský organizmus je neobyčajne prispôsobivý a vie zvládnuť rôzne spôsoby výživy (napr. Eskimáci na čisto živočíšnej potrave a chudobná populácia v juhovýchodnej Ázii na takmer výlučne rastlinnej strave).
• Neexistuje jedna jediná výlučne správna výživa. Dobrý zdravotný stav možno docieliť rôznymi spôsobmi výživy.
• Neexistujú „zlé“ potraviny a „dobré“ potraviny, existuje však nesprávne zložená výživa. Tak napr. mlieko je síce zdrojom cholesterolu a nasýtených tukov, ale súčasne zdrojom plnohodnotných bielkovín, vápnika a ďalších minerálnych látok, mikroelementov a viacerých vitamínov B-komplexu.
• Optimálne riešenie spočíva v čo najpestrejšej strave.

V našej situácii, pre ktorú je charakteristický vysoký výskyt kardiovaskulárnych a nádorových ochorení, je asi optimálna semivegetariánska potrava, potrava, ktorej základ tvoria potraviny rastlinného pôvodu, doplnené pestrým výberom nízkotučných mliečnych výrobkov a rýb, ako aj menej častá spotreba nízkotučného mäsa.